Funguje to! Príbeh bývalého väzňa
Ludovic
Bývalý väzeň pomáha iným
Ako dieťa bol týraný, unesený a neskôr bol väzňom. Ludovicov život je séria tráum. Ale vďaka Božej milosti sa stal z neho nový človek. Dnes chce rozdať „stokrát viac“ a všetku svoju energiu venuje službe druhým.
Ludovic má plachý, hanblivý úsmev. Úsmev zakrývajúci hlboké rany: detstvo poznačené zlým zaobchádzaním. Keď ho stretnete, ľahko si dokážete predstaviť, že rovnaký, ostýchavý úsmev sa objavil na ceste do väzenia v Avignone, mnoho rokov po jeho prepustení. Táto skúsenosť ho poznačila. Odmietnutý spoločnosťou nebol hodný pomoci, pozdravu alebo lásky. Ale po odchode z väzenia sa Ludovic rozhodol zapojiť do pomoci druhým. Vo veku 42 rokov už spolupracoval s mnohými asociáciami pomáhajúcimi najchudobnejším: bol pracovníkom prvej pomoci v Ráde Malty, dobrovoľníkom Secours Populaire a Secours Catholique. Ludovic je neustále v pohybe. Jeho práca má pomáhať závislým osobám pri zlepšovaní ich každodenného života. Vždy je ochotný pomôcť iným.
Služba iným
„Byť dobrovoľníkom je spôsob, ako dať späť to, čo sme dostali,“ povedal Ludovic. Ludovic teraz žije v malom dome neďaleko starodávneho divadla v Orange so svojou manželkou Anne-Marie a ich synom, 18-ročným Pierre-Marie. Všetci traja sú zapojení do komunitného života. V ich dome sa tu a tam nachádzajú náboženské figúrky. Ludovic a Anne-Marie praktizujú katolícku vieru a veria v zázraky. A predovšetkým najväčším pre nich zázrakom je ich vlastná rodina zjednotená pod jednou strechou. Pár má za sebou dlhú cestu. Ich syn Pierre-Marie strávil svoje detstvo v pestúnskej rodine. Anne-Marie, ktorá je zdravotne postihnutá, bola vyhlásená za nespôsobilú na vzdelávanie. Potom bol Ludovic uväznený: 18 mesiacov za mrežami.
Ste iba číslo
28-ročný otec prechádza dverami väzenského strediska Avignon, jednej z najstarších francúzskych väzníc. Tam stratil „ľudskú slobodu vo všetkých ohľadoch“ a svoju dôstojnosť. „Nevolali nás menom, volali nás číslami, ktoré nám boli pridelené. Nepodávali sme si ruky, nevedeli sme, čo je pozdrav. Osamelosť za mrežami. Izolácia sa a pomalé zomieranie. Niektorí spáchajú samovraždu: „Kto môže byť sám 22 hodín denne?”
Väzenské centrum mesta pápežov bolo vlastne iba ďalšou jazvou v jeho živote, ďalšou traumou, určite hroznou, ale skôr miernou v porovnaní s rodinným väzením a násilím. Ludovic hovorí: „Dnes to bolí menej, ale spočiatku to bolo ťažké.“
Moja mama ma zatvorila a strážila
Ludovic vysvetľuje, že pokiaľ si pamätá, bol jeho rodičmi vždy týraný. Škola bola jeho útekom; sviatky a víkendy, to bola jeho nočná mora. Vo veku 16 rokov, keď začal chodiť do školy a pomaly sa chcel od nich odlúčiť, vrátil sa domov, aby navštívil svojho otca. Ale toho večera, keď bol vo svojej izbe, jeho matka zamkla za sebou dvere. „Nerozumel som, čo sa deje.“ Práve vstúpil do svojej prvej cely. Šesť mesiacov bola jeho matka väzenskou strážkyňou. Každý deň iba otvorila dvere, aby mu dala jesť a nechala ho osprchovať sa. V izbe bola iba lampa a stôl. Po šiestich mesiacoch uväznenia Ludovic využil deň, keď ho jeho matka zabudla priviazať a prelomil dvere svojho „žalára“. Utiekol, išiel k lekárovi a bol umiestnený do sirotinca. „Ďakujem svojim rodičom každý deň za toto násilie,“ hovorí dnes Ludovic. „Je to ťažké pochopiť, ale bez nich by som nebol tam a nestal by som sa tým, kým som dnes.“
Rany väzňa
Táto snaha o pomoc, premena traumatických zážitkov na niečo pozitívne sa stala jeho hnacím motorom. Je presvedčený, že bývalých väzňov je potrebné po prepustení veľmi úzko sprevádzať. „Nemôžem nechať svojich bratov na pokoji“ vysvetľuje keď hovorí o svojej misii v Bratstve Veľkého Rogue, ktorá je zodpovedná za sprevádzanie väzňov pred a po ich prepustení. Pretože bývalí väzni čelia osamelosti, ktorá je často fyzická, ale vždy psychologická. „Systematické odmietanie“ ponecháva na bývalých väzňoch trvalú stopu. Ludovic hovorí, že iba tí, ktorí zažili väzenie, môžu čítať strach, poníženie a izoláciu na ich tvárach. Zdieľajú spoločný príbeh, tichý a šokujúci.
Je to slovo strach, ktoré Ludovic často používa, keď hovorí o svojej skúsenosti vo väzení. Trauma ochromuje, musíte byť chránení, aby ste sa ho zbavili. A zrazu vedľa slova strach sa často používa slovo dôvera. Je to dôvera, ktorú nadobudol a stým sa chce deliť so svojimi väzenskými bratmi a tými, ktorí nemajú živobytie.
Nepoddávajte sa
Catherine, ktorá je dobrovoľčkou vo väzení, je jedným z ľudí, ktorých Ludovic nazýva „svojimi darmi“. Stretol ju pred desiatimi rokmi vo väzení a považuje ju za „adoptívnu matku“. Catherine vysvetľuje, ako Ludovic znovu nadobudol dôveru: „Mohla som mu povedať, že má právo byť nešťastný, mal predsa ťažké detstvo. Ale verila som v neho. Vždy som ho povzbudzovala, aby pokračoval. A pre mňa, či bol väzňom alebo nie, na tom nezáležalo. Dôležitým pre mňa bol muž, ktorého som mala pred sebou. Tiež hovorí, prečo sa podľa nej stal Ludovic stal iným človekom: „Vďaka svojej viere sa dostal do prostredia, v ktorom bol rešpektovaný. Musel sebe i iným dokázať, že je dobrým človekom. Niekoľkokrát navštívil Lurdy, aby pomohol ľuďom so zdravotným postihnutím. Všetky jeho záväzky mu dodali odvahu a dôveru.“
Anne-Marie a jej oči zafarbené hlbokou nežnosťou, tiež tvoria zosumarizujú kľúč k tejto novej dôvere: “Ludovic sa naučil čo znamená slovo láska. Preto teraz môže pomáhať ostatným. Človek by nemal nikdy povedať: Nedostaneme sa z toho“, uzatvára Anne-Marie.
„Mám svoje ťažkosti, tiež padám,“ hovorí Ludovic. Neexistuje žiadna záruka, že sa zajtra nevrátim do väzenia. Ale snažím sa, aby sa tak nestalo. To sa nedeje predovšetkým vďaka podpore, ktorú mám.
„Všetko, čím som sa stal, všetko čo dnes mám, všetka láska, ktorú teraz dávam, je láska, ktorú mám od Boha. Nech ťa Boh žehná.“
Ludovic
