V Denníčku sv. Faustíny nachádzam mnoho fragmentov, ktoré sú mi blízke a živé v kontexte prežívaného utrpenia. Chcem sa zamyslieť nad nasledujúcim úryvkom: “Utrpenie je veľká milosť. Utrpením sa duša pripodobňuje Spasiteľovi, v utrpení sa kryštalizuje láska. Čím väčšie utrpenie, tým sa láska stáva čistejšou.“ (Den. 57)
„Utrpenie je veľká milosťou.“ Toto nie ľahké učenie Krista a zároveň tajomstvo našej viery ma sprevádza už roky v skúsenosti mojej invalidity spojenej s veľmi slabým zrakom. Prijímam ho však prirodzene – cítim sa vyvolená, obdarovaná a pozvaná k osobitnej blízkosti s Ježišom milosrdným i s druhým človekom.
“Utrpením sa duša pripodobňuje Spasiteľovi, v utrpení sa kryštalizuje láska.” Viac či menej vedome sa snažím spájať svoje každodenné trápenia s vykupiteľským utrpením Ježiša, veriac, že takto môžem participovať na diele spásy duší. Podobanie sa Ježišovi je školou učenia sa jeho lásky, aby sme ju niesli iným, k čomu nás pozýva sv. Faustína. Čím viac sa zahľadíme do srdca Pána Ježiša plného lásky a milosrdenstva, tým viac je v nás pokory a citlivosti na potreby druhého človeka. Každý deň sa snažím niesť Ježiša ľuďom – skláňajúc sa nad nimi, nad ich ťažkosťami života, zápasom s chorobou a osamelosťou – prostredníctvom častých telefonických rozhovorov, stretnutí, spoločných aktivít, dobrovoľníctva v Charite i modlitby. Toto vzájomné obdarovávanie buduje nádherné, hlboké vzťahy plné dôvery, lásky a radosti.
“Čím väčšie utrpenie, tým sa láska stáva čistejšou”. Láska, akej nás učí Kristus, je náročná. Cítim, že práve takú očakáva odo mňa Pán v poslednom období môjho života, keď ma podrobuje skúške viery a dôvery v neho. Už viac ako rok každodenne zápasím s bolesťami brušnej dutiny, ktoré napriek snahe lekárov mnohých špecializácií a vykonaným vyšetreniam neboli diagnostikované. Možno ma čaká chirurgický zákrok.
Pamätám si slová, ktoré som zdieľala s jednou z našich sestier po slávnosti prijatia medzi členov Združenia Faustínum: Cítim sa taká šťastná, že zažívam obrovskú Božiu lásku, blízkosť a vedenie vo svojom živote, že neviem, čo by sa muselo stať, aby toto šťastie bolo prerušené… A do istej miery sa to aj stalo z mojej ľudskej perspektívy, pretože už nemôžem s takým nasadením a radosťou ako kedysi slúžiť Bohu a niesť ho ľuďom. Zjavne má Pán Boh v tom nejaký svoj zámer. Cítim, akoby sa uskutočňovalo očisťovanie, zmenšovanie mojej vlastnej lásky. Duša sa túži spojiť s ľuďmi, s činnosťou, no telo ju veľmi obmedzuje. Realizácia mojich profesionálnych plánov, ciest a rôznych angažovaností sa stala nemožnou. Často sa s námahou dostávam do blízkeho farského kostola či na nákupy, s námahou sa púšťam do telefonického rozhovoru alebo modlitby.
V tejto škole pokory a zrieknutia sa seba, v bezmocnosti, strachu a fyzickej i psychickej únave spôsobenej každodennou bolesťou viem, že Ježiš milosrdný bdie, je vždy so mnou, vo mne i v ľuďoch, ktorých mi dáva. Preto naďalej zotrvávam v tom, čo je najdôležitejšie – v starostlivosti o svoju cestu duchovného rastu, v uskutočňovaní malých diel na Božiu slávu, v pestovaní vzťahov s blízkymi a priateľmi, v odpovedaní na ich potreby a obklopovaní ich modlitbou. Veľkú radosť stále čerpám zo služby vo svojej farnosti, najmä z vedenia spoločenstva „Večer modlitby za kňazov“. Neoceniteľným darom, ktorý prináša silu, dôveru, pokoj a radosť, je pre mňa individuálna formácia vo Faustínum, ako aj účasť na stretnutiach lódžskej komunity Faustínum.
Pán Ježiš nám ukazuje hodnotu utrpenia, no pri tom sa nezastavuje, lebo sám najlepšie vie, aká ťažká je táto skúsenosť. V rozhovore milosrdného Boha s trpiacou dušou prináša sv. Faustíne i každému z nás obrovské potešenie, posilnenie a útechu – nenecháva nás samých.
Duša, vidím, ako veľmi trpíš, vidím, že nemáš silu ani len porozprávať sa so mnou. Hoci by tvoje utrpenia boli neviem aké veľké, nestrácaj pokoj ducha, ani sa nepoddávaj znechuteniu. (…) Dieťa moje, nesmieš sa znechucovať. Viem, že mi bezhranične dôveruješ. Viem, že poznáš moju dobrotu a milosrdenstvo, preto sa môžeme podrobne porozprávať o všetkom, čo ti tak veľmi leží na srdci. (…) Dieťa, je pravda, že to všetko je utrpením, ale do neba nevedie iná cesta ako krížová. Ja sám som ju prešiel prvý. Vedz, že je to najkratšia a najistejšia cesta. (Den. 1487)
Agnieszka, členka Faustínum, Poľsko
