Rok 2025 zostane v mojej pamäti ako jeden z najťažších úsekov môjho života — čas, v ktorom bolestné udalosti nasledovali jedna za druhou ako vlny narážajúce na breh. Práve vtedy moja doterajšia šesťročná formácia v Spoločenstve Faustinúm a slová z Denníčka svätej Faustíny boli pre mňa niečím viac než duchovnou četbou — stali sa svetlom, dychom a oporou.

 

Zvláštnym znamením blízkosti svätej Faustíny bola pre mňa chvíľa, keď v marci minulého roka v mojom dome hostili jej relikvie — prijala som to ako tichú predzvesť duchovnej prítomnosti na nadchádzajúci ťažký čas.

 

Najprv prišlo skúsenosť nespravodlivosti a zranu v práci — na mieste, do ktorého som vkladala veľmi veľa nasadenia, vytvárala nástroje, zlepšovala procesy a zaškoľovala nových pracovníkov. Bola som však spolu s celým tímom ponechaná ako náklad na obmedzenie a po dvanástich rokoch som bola nútená zmeniť stabilnú prácu v čase početných skupinových prepúšťaní v krajine, keď sa zdalo takmer nemožné nájsť novú — v strednom veku. Stalo sa to v veľmi nepríjemných a nečestných okolnostiach, o ktorých je ťažké písať. Vtedy sa mi zvlášť vracali tieto slová z Denníčka:

 

„Neboj sa ničoho (…) Bojuj vždy s tým hlbokým presvedčením, že ja som pri tebe.” (Denníček, 573; 1760)

 

Dnes vidím znamenia jeho jemného vedenia a ovocie príhovoru. Ponuku novej práce som našla v výročie kanonizácie svätej Faustíny — vyložila som si to ako znamenie starostlivosti z neba, a v srdci som pocítila pravdivosť slov:

 

„Všetka milosť prichádza cez modlitbu (…) Čím viac duša dôveruje, tým viac dostane.” (Denníček, 146; 1578)

 

Krátko potom prišlo ešte hlbšie utrpenie — odchod mojej mamy, osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, o ktorú som sa starala päť rokov a ktorá trpela od dvadsiatich piatich rokov roztrúsenou sklerózou a inými vážnymi chorobami. Kvôli chorobe som ako tínedžerka nemala mamu v bežnom zmysle — do istej miery som bola pre ňu matkou, najmä keď sme bývali samy, odkedy pred pár rokmi náhle zomrel môj otec, ktorého som sa snažila oživiť, no žiaľ, nepodarilo sa mi ho zachrániť. Byť pri mame v slabosti a bolesti bolo pre mňa školou lásky kríža. Pozerajúc na jej utrpenie, videla som Krista trpiaceho. Dva týždne pred jej odchodom som dostala diagnózu: pľúcna embólia a rakovina obličky. V najťažších chvíľach ma napĺňali dôverou tieto slová:

 

„Neraz som sa čudovala, že anjeli a svätí sú ticho pri takom utrpení duše. Oni nás však v takýchto chvíľach zvlášť milujú.” (Denníček, 116)

 

Mama odišla zmierená s Bohom a v súlade s Ježišovými sľubmi súvisiacimi s odriekaním Korunky k Božiemu milosrdenstvu (Denníček, 810–811; 1541) dostala milosť pokojnej smrti, a v mojom srdci zostal pokoj a presvedčenie, že nás delí len čas. Stále častejšie cítim jej duchovnú blízkosť a pomoc.

 

Tieto udalosti neboli ani predchádzané, ani oddelené pokojom — vymenúvam len tie najťažšie, ale nasledovali jedna za druhou, vnášajúc ma do stavu neustáleho napätia a hlbokého psychického i duchovného vyčerpania. Keď bolo srdce ešte otrasené týmto zážitkom, prišlo ďalšie zranenie — odchod blízkej priateľky, ktorej som roky sprevádzala modlitbou a podporou práve vtedy, keď som najviac potrebovala prítomnosť. To bola ťažká lekcia púšťania niekoho, koho miluješ. Vtedy som zvlášť pochopila:

 

„Aj keby ma všetci opustili, nie som sama, lebo Pán je so mnou.” (Denníček, 1022)

 

Prijať túto pravdu nebolo ľahké, ale aj z tejto situácie Pán vyviedol dobro — tam, kde niečo bolo vzaté, objavili sa nové vzťahy a praví priatelia. Čo viac, po odchode mamy — aj keď bývam sama — necítim sa osamelá. Odvtedy sa každodenná Eucharistia stala mojou silou:

 

„Z neho čerpám silu, v ňom je moja moc.” (Denníček, 1037)

 

Zasvätenie Božiemu milosrdenstvu cez Máriu je mojím pokojom. Od nej sa učím prijímať všetko, čo prináša Božia vôľa:

 

„Som vašou matkou z nepochopiteľného Božieho milosrdenstva. Najmilšia mi je tá duša, ktorá verne plní Božiu vôľu. Buď odvážna, neboj sa zdanlivých prekážok, ale upieraj svoj zrak na utrpenie môjho Syna.” (Denníček, 449)

 

Uplynulý rok mi ukázal, že slová „Utrpenie je veľkou milosťou” (Denníček, 57) nie sú teória, ale tajomstvo stretnutia s Bohom, ktorý nie vždy vysvetľuje, ale vždy je prítomný. V tomto čase mi bola zvláštnou pomocou formácia a modlitba priateľov a spoločenstva — cítila som skutočne, že ma niekto nesie duchovne.

 

Ak niekto číta tieto slová a prechádza — alebo ešte len bude prechádzať — podobnými skúsenosťami, nech vie, že Pán skutočne pôsobí, podržiava dušu a posilňuje ju slovami Denníčka a milosťou formácie, vedúc ju tmavou dolinou ku svetlu. Stále hlbšie zažívam, že nič sa mu nevymyká z jeho rúk a že aj to, čo ťažké, dokáže premeniť na dobro. Nech je milosrdný Pán za to naveky oslávený.