Keď som si sadla, aby som napísala svoje svedectvo o tom, ako mi sv. Faustína pomohla v čase utrpenia, nevedela som, odkiaľ začať. Stačilo by povedať, že bola pre mňa obrovskou inšpiráciou a vzorom na nasledovanie v čase môjho utrpenia. Vyprosila mi milosť, aby som vedela dôverovať, dôverovať a ešte raz dôverovať. Vzývam ju, keď cítim, že ma ťarcha kríža pritláča. Dnes jasne vidím, že každá skúsenosť utrpenia nás posilňuje na ďalšie.

 

28. júna 2024 som odišla do dôchodku. Spolu s manželom sme plánovali chodiť každý deň na svätú omšu, nachádzať čas na krátke výlety, ranné filmové predstavenia, prechádzky v parku a podobne. V ten istý víkend sa môj manžel dostal do nemocnice pre problémy so srdcom a od tej chvíle sa všetko začalo kaziť. Zo dňa na deň bol čoraz slabší. Hneď po odchode do dôchodku som sa teda stala jeho celodennou opatrovateľkou. Na začiatku som cítila hnev, že všetky naše plány sa zrútili. Ale sv. Faustína ma stále prosila, aby som dôverovala, dôverovala a ešte raz dôverovala. Boh mal lepší plán. Trvalo mi nejaký čas, kým som prijala Božiu vôľu, ale potom som bola dokonca vďačná, že som mohla byť doma a starať sa o manžela v posledných mesiacoch jeho života. Boží plán sa začal uskutočňovať pred mojimi očami a ja som mohla iba dôverovať, dôverovať a ešte raz dôverovať.

 

Slová Ježiša adresované sv. Faustíne boli veľmi upokojujúce:

„…Vedz však, že tú silu, ktorá ti pomáha znášať utrpenia, môžeš ďakovať častému svätému prijímaniu“ (Den. 1487).

 

Každý deň som sama chodila na svätú omšu a modlila sa za manžela. Nikdy by som neprežila deň bez Eucharistie. Bolo také bolestné pozerať sa, ako môj manžel chradne. V tom čase bol aj môj otec čoraz slabší. Ďalším utrpením pre mňa teda bola nemožnosť stretnúť sa s otcom, pretože býval v inom meste a ja som nemohla nechať manžela samého. Tak veľmi som manžela milovala, že som nechcela, aby ďalej trpel. Sv. Faustína ma naučila ďakovať Bohu za každodenné kríže a pomohla mi pochopiť, že:

„Pravá láska sa meria teplomerom utrpenia“ (Den. 342).

 

Môj manžel zomrel 30. januára 2025. Nikdy som necítila takú bolesť v srdci. Musela som zbaliť všetky naše veci a opustiť dom, ktorý sme tak veľmi milovali. Napriek tomu som sa rozhodla zostať verná tomu, čo ma naučila sv. Faustína: dôverovať, dôverovať a ešte raz dôverovať. Oblečenie môjho manžela som darovala bezdomovcom, pretože som vedela, že by si želal, aby som tak urobila. Darovala som aj všetok náš nábytok rodinám v núdzi, aby som sa mohla vrátiť do rodného mesta. Môj deväťdesiatročný otec potreboval opateru, a tak som s ním bývala, kým nevymyslím, čo robiť ďalej. Jediné veci, ktoré mi zostali, boli oblečenie, škatule s knihami a počítač. O dva týždne neskôr mal môj otec vážny pád, po ktorom bola potrebná operácia. Jeho oslabený organizmus si nedokázal poradiť s mnohými pooperačnými komplikáciami a zomrel.

 

Je zvláštne, že ma Ježiš požiadal, aby som mu dôverovala tým, že rozdám všetky svoje veci. Nechal ma s prázdnymi rukami, aby mi potom všetko vrátil. Moji súrodenci mi odovzdali otcov dom do vlastníctva. Ježiš mi skutočne všetko vrátil. Samozrejme, sú to len materiálne veci, ale on vie, že aj tie potrebujeme. Áno, Boží plán je oveľa lepší než môj. Jeho úlohou ako môjho nebeského Otca je zabezpečiť mi všetko, čo potrebujem, a mojou úlohou je dôverovať, dôverovať a ešte raz dôverovať.